Napriek tomu, že predpoveď počasia sa nam vyhrážala non-stop, sobotňajší odchod na letnú školu bol v suchu. Ráno sme Košice opustili so štandardným sklzom a po zástavke na lodenici sme bez problémov (až na jeden spadnutý kajak:) v poobedňajších hodinách dorazili do Červeného Kláštora. Niektorí jedinci z rôznych kútov Slovenska už začali zaberať naše miesto, ktoré nám s riskovaním vlastného života strážil Sveťo, keďže niektorí jedinci nevedeli pochopiť prečo potrebujeme tak veľkú súvislú plochu. Nechápaví sme všetci, keďže my sme pre zmenu nevedeli pochopiť jedinca, ktorý mal potrebu mať svoju naleštenú Q7 (rozumej Audi Q7) pred svojim stanom a nie pri ceste ako väčšina ostatných, a súčasne mal silnú potrebu dostať sa na cestu po najkratšej možnej trase. Pozorný čitateľ vytuší, že to bolo cez nami zabratú časť kempu. Kto by očakával, že sme sa rozumne dohodli, ten by sa mýlil, keďže s daným jedincom diskusia možná nebola. V tomto prípade zvíťazila matematika. Nás bolo cez 50 vyšportovaných vodákov, on bol sám … :)Pochopil.
Keďže z predchádzajúcich daždivých dní tiekla poriadna Lipničanka – Milan, Mudrík a Ďoďo neváhali, a dali aspoň z Haligoviec. Takáto príležitosť nie je každý rok.
Po úvodnom zvítaní, Branko slávnostne otvoril letnú školu, všetkých všetkým predstavil, zoznámil s programom a prvý žúr mohol začať … keby to nepokazili niektorí inštruktori, ktorí sa dožadovali zväzovania a naväzovania lodí za aktívnej účasti všetkých účastníkov a obzvlášť tých, u ktorých bolo dôvodne podozrenie, že napriek niekoľkonásobnej účasti na LŠK, im táto činnosť nebola dôverne známa. Našťastie to bola len pol hodinka a potom konečne …
Nedeľa.
Ráno sa to zaobišlo bez Ďoďovho revu o 8:50 „ODCHOD NA VODU“. Nič nás totiž netlačilo keďže plán bola priehrada. Nevyužité hlasivky sa realizovali na „NAVÄZOVAŤ LOOOODEEEE“. Keď sme došli na priehradu, začalo pršať. Bez potreby stupňovania napätia prezradím, že pršalo aj v pondelok, aj v utorok, aj v stredu, aj vo štvrtok.
Priehrada by mala úplne štandardný priebeh keby … z nepochopiteľných dôvodov sa Maroš rozhodol prekonať samého seba. Odnieslo si to vykĺbené rameno. Našťastie nemal v ruke pádlo, ináč by si to kanoisti zlízli. Ďoďovi hneď začala tiecť slinka, keďže napravovanie vykĺbených ramien v čo najhorších podmienkach, sa zdá, sa stalo jeho záľubou. Na chrbto-kolennom nosiči rameno s5 nenaskočilo, takže nakoniec bolo trápne použité neďaleké drevené mólo. Tam po chvíli bolo rameno s5. Pre Maroša LŠK 2011 skončila a pre ostatných skončila priehrada. Začali sme riešiť odvoz pacienta do nemocnice.
Čo čert nechcel, pár minút na to sme sa dozvedeli, že približne v tom istom čase si na Bialke vykĺbil rameno kajakár Fero. Večerná prednáška tým pádom mala neplánovanú vsuvku o vplyve nesprávne držaného pádla na kompaktnosť kĺbov a naprávanie vyhodených ramien v teréne za účasti oboch pacientov navrativších sa z nemocnice.
Neviem prečo, no celý večer som pospevoval skladbičku z Redlovho CD „Na výlete“, ktorá začína: „To nám ten týden pěkne začíná (You tube) …“.
Po odchode z priehrady sme sa presunuli na hranicu (rozumej štátnu hranicu PL-SK), kde sme sa vyložili na splav horného Dunajca. Časť účastníkov, ktorá zjavne nepochopila, kde sú krásy tohto športu, vymäkla a ostala v buse. Tiekla úžasná voda, a napriek nejakým kúpačkam, tí čo sadli na vodu, neľutovali.
Pondelok.
Zasa žiaden krik a zhon po ránu. Dôvod prostý. Pre veľký úspech a poriadnu vodu na Dunajci sme dali zasa horný úsek. To už nastúpili aj tí, ktorí deň predtým štrajkovali, alebo skúšali prietok na takmer povodňovej Bialke. Potrénovali sme trochu viac než včera, a napriek tomu že pršalo, bol to milý splav.
Na poobednajší splav opäť niektorí jedinci nešli. Lebo pršalo. Divné. Dokonca sa našli aj takí, ktorí už do lode nesadli. Čo už.
Voda bola rýchla, takže s kúpačkami bol trochu problém, keďže plávať 200 metrov nebolo ničím zvláštnym, čo na Dunajci nebýva, no bolo to stále bezpečné a v pohode. Škoda len, že niektoré pekné vracáky, ako napr. na Siedmych mníchoch zmizli. Zato valček na Siedmych mníchoch narástol do veľmi sympatických rozmerov.
Večerná prednáška začala načas. Asi zabrali výstražno-výhražné slová z prvého dňa. Aj keď viac pravdepodobná sa javí možnosť, že v tom daždi stejne nebolo nič iné na práci, než sa schovať pod najväčším šapitó v kempe, kde sa práve zhodou okolností konala prednáška. Vybraným špecifickým jedincom (tým rozumej Ďoďo a Viktor Hrozienko) bolo udelené tričko „Hrozienka Rescue Team“ a oficiálne udelený titul „inštruktor“. Chlapci, gratulujeme a želáme veľa úspechov pri inštruktáži, ako neutopiť hrozienka 🙂 Pre vysvetlenie, o čo ide čítaj tu.
Utorok.
To že pršalo nie je nutné zdôrazňovať. Prešli sme už na klasický spôsob, t.j. 2-krát dolný úsek. Od 8:45 sa kempom začali rozoznievať hlasy jednotlivých inštruktorov snažiacich sa sa primäť svoje družstvo opustiť kemp o 9:00. Mieru úspešnosti týchto pokusov nie je nutné na tomto mieste hlbšie analyzovať. Ranný splav bol zasa skôr rýchly. Po príchode do Lesnice dokonca nepršalo a tak sa mohli realizovať všetci behania a bicyklovania chtiví, ktorých počet každým rokom – na nemalé potešenie organizačného výboru – narastá.
Poobede, keďže sa jednalo o tretí deň sme dali oddychové voľno. Program bol individuálny, no napriek tomu mnohí skupinovo zvolili smer teplá voda vo Vyšných Ružbachoch. Ako prvé vyrazili 3 autá, z ktorých posledné malo špeciálne zloženie. Pomenujme ho napr.“Blondinečky“. Akákoľvek podoba s realitou je čisto náhodná. Aby sa nikto nestratil, tak sme sa počkali pred bránou kempu. Keď sme tam všetci boli, tak som ako prvé auto vyrazil a očkom sledoval v spätnom zrkadle Kamila. Ten sa pohol tiež. Na hlavnej som odpočil do ľava na starú Ľubovňu, skontroloval, či odbočil aj Kamil, a nič neriešiac, svišťal ďalej. Po pár km, som si všimol, že Kamila nevidím. Previedol som spomalenie a s tým súvisiace úkony, kým ma Kamil nedobehol a ten sa zmohol len na to, že baby – vtedy ešte blondinečky neboli – sa stratili. Mobilné telefóny majú plusy aj mínusy. Plusom bolo, že sme hneď zistili, kde baby sú (obzerali krásy Belianskych Tatier), mínusom bol takmer tzv. instant infarkt. Blondinečky, z dosiaľ nevysvetliteľných príčin, síce vyrazili za Kamilom, no na hlavnej odbočili do prava. Takže si vybrali cestu dlhšiu, za to menej pohodlnú. Ako správni gentlemani sme ich tam trpezlivo vyše polhodinu čakali, potom ich usmernili – welness naozaj nie je tam, kde je hotel a žiadni ľudia, ale presne tam, kde idú davy, a vôbec im nedali najavo, že, ale no milé dámy“ …
Až v Ružbachoch nám došlo, že utorok bol dňom voľna a preto nápad, ísť sa vyhriať v daždivom počasí do teplej vody, dostala polovica Slovenska … takže s koncentráciou 4 ľudia na m2 sme sa pokúšali utužovať školské vzťahy v jacuzzi.
Streda.
Pršalo. Štandardné ráno. Stále sa našli jedinci, ktorí kdesi našli kúsok suchého vodáckeho. Výhoda písaných dokumentov je aj v tom, že sa nedajú presne reprodukovať zvukové prejavy tých, ktorí už kúsok suchého oblečenia nemali.
Nech bolo ráno aké chce, na vode bolo dobre bez ohľadu na počasie. Všetci sa pomaly zlepšovali a začali sa kryštalizovať talenty tohtoročnej LŠK. Opačnú stranu spektra pokryli niektorí pravidelní účastníci, takže tam sa žiadne prekvapenie nekonalo. Našťastie. Za tejto vody by to nebolo možné zaradiť do šuflíčka s nápisom „POZITÍVNE“. Cez obed nepršalo, a tak bežci a cyklisti mali zasa ideálne podmienky. Mám nutkanie napísať, že na tohtoročnej letnej škole bolo ideálne počasie 🙂
Poobednajší splav bol pomalý, trénovací a kúpací. Predsa len výľahy – hlavne pre kanoistov – sú zo začiatku trochu veľké sústo. Ak k tomu pridáme stav vody … tak o zábavu bolo postarané.
Večer po prednáške začal nevinne, no skončil kvalitne. Zvyčajne je LŠK rozbíjacia párty v posledný deň, no tá stredajšia bola rozhodne najlepšia. Ešteže vo výletnej reštaurácii sú stoly a lavice z poriadneho dreva. Hlasný spev – ak to takto s trochou eufemizmu môžem nazvať – sa rozliehal celým kempom do skorých ranných hodín. Našťastie vysoké frekvencie až k stanom nedošli, keďže hlavne pri nich bol kameň úrazu.
Štvrtok.
Ráno bolo ťažké, no s prísľubom zlepšujúceho sa počasia. Ranný splav bol ešte daždivý, no poobede už začalo byť pekne, čo úžasne zahralo do karát. Keďže sme predpokladali, že voda na Bialke začne s ustatím dažďov klesať, a teda v piatok by sme sa s časťou účastníkov mohli pokúsiť ju splaviť. Na štvrtok poobede bola naplánovaná praktická výuka záchrany.
Stretli sme sa všetci o pol piatej dole v Lesnici na zákrute, vysmiatí, aj s hádzačkami. Každý si vyškúšal ako záchranu tak aj plávanie. To, že stále je čo trenovať, a že je v taký čas nutné mať aj jednu loď na vode, nie len skúseného záchranára na konci, sa ukázalo vo forme jednej hádzačky, ktorá nenávratne odplávala dole prúdom …
Večer sme rozdelili účastnikov na Bialkových a ne-Bialkových a zábava, s ohľadom na zdôrazňovanú potrebu mať na druhý deň pri ťažkom splave čistú hlavu, začala.
Piatok.
Krásny slnečný deň. Na Bialke ideálna voda 20 kubíkov. Na Dunajci ideálne podmienky na slnkom zaliaty splav. Na Bialku šlo 6 áut, 21 splavujúcich, čo je presne 20 lodí.
Rozdelili sme to do troch skupín, aby mala každá skupina rozumnú veľkosť a hurá ide sa. Šlo to bez problémov až do polovice horného úseku. Konkrétne až po valec, ktorý v nedeľu vyberal kĺb z kĺbneho lôžka. Tentokrát sa rozhodol, že Anežkina loď je chutné sústo. Tak sa zakusol a nepustil. Anež vyplávala. Na tom by nebolo nič zlé. Za Anež rútiaca sa loď Anež minula. Ďalšia loď v poradí – Maja – ktorá sa rútila presne stredom, zasiahla Anež snažiacu sa o nejaké aquabely úplne presne. Lepšie prirovnanie by asi bolo k biliardovým guliam, keďže Anež Majina kinetická energia vyrazila z valca. Kúpala aj Maja, no keďže Anež odovzdala len časť energie, von sa dostali úspešne obe, na rozdiel od ich kajakov. Napriek tomu, že náraz vyzeral hrozivo, odniesol si to len kvalitne narazený prst. Anež doplavila, tešiac sa na svoju prvú zlomeninu v živote, a odkráčala krížom cez les k autu.
Kajaky perúce sa vo valci sa stali osudné hrozienku Viktorovi. Ako skúsený vodák perúce sa kajaky obišiel. To sa ale niekomu tam dole nepozdávalo, keďže v momente keď Viktor míňal kajaky a bol v náprahu, tak jeden z kajakov vystrelil z valca a plnou silou ho trafil tesne pod vestu do rebier. Hanblivý Viktor až po chvíli priznal, že je zle a tak sme rozbehli druhú záchrannú akciu, ktorej podstata bola pokus o stretnutie odivšej Anež a Viktora. Predsa, na traumačke je veselšie vo dvojici.
Večer naši hrdinovia ofačovaní pobehovali hrdo po kempe ukazujúc lekárske správy , za ktoré by sa nehanbil ani Ľudo Štúr s Bernolákom. Oficiálná lekárská správa – údajne ich „udrel kajak“.
Večer sme oficiálne letnú školu uzavreli. Keďže nepršalo, tak nechýbalo posedenie pri ohni, gitara, a všetko to, čo sme si celý týždeň odopierali.
Sobota.
Rýchly ranný splav a balenie. Väčšinou najsmutnejšia časť LŠK. Prudko pozitívny bol fakt, že sme to nemuseli robiť za dažďa. Pár ľudí si ešte odbehlo splaviť Bialku. Nikto sa síce nedokaličil, no niektorí takmer cestou stratili za jazdy kajak, no ale aj Mudrik schybí 🙂 Do Košiíc sa dorazilo takmer spolu s autobusom, keďže autobus sa cestou pokaaaaziiiiil 🙂
Napísal: Ďoďo
Doplnili: Anež, Mima