Víkend na Belej, alebo … kto utopil tie hrozienka?

Druhá,ktorá splavila Belu s rozjareným úsmevom, sa rozhodla si to zopakovať. Ale až poobede. Tak sme sa vybrali hľadať nejakú reštauráciu. Po niekoľkých neúspechoch sme našli otvorenú reštauráciu v hoteli Borová Sihoť, kde sme sa si dali romantický obed v neoprénoch. Však základ je dobre a štýlovo vyzerať, no nie :)? Po obede sme sa pomaličky presunuli opäť na parkovisko, kde sme si na slniečku pospali, lebo po výdatnom obede bolo treba. Po nejakom čase sme opäť posadali do pltiek a išli sme na to. V sobotu poobede voda stúpla a oteplilo sa, čo ocenili hlavne tí, ktorí ráno vystúpili z lodi namodralí. Opäť sme si užívali slniečko, kamienky, hrozienka a nás samých. Záver splavu sme sa pokúsili všetci ukončiť v rovnakom čase v jedinej vlnke na Belej, ktorá podržala. Chlapci si mysleli, že drží natoľko, že je čas na piknik a vytiahli sa hrozienka. Na veľké prekvapenie, asi aj vlnke sa zachcelo hrozienok, tak prevrátila Ďoďa. Ďoďo, s nasadením vlastného života, sa pokúsil o záchranu a jediné, čo udržal nad vodou, bola ruka s hrozienkami. Samozrejme, že nikto nepochopil jeho gesto, neprišiel hrozienkam na pomoc a Ďoďo, ktorý sa užzačal pritápať, musel flašku pustiť, aby mohol vrátiť singel a aj seba do vertikálnej polohy. So smutným pohľadom sme sa lúčili s hrozienkami, asi ako s prvomájovým sprievodom, a po vystúpení na breh sme zaradili disciplínu „záchrana hrozienok“ do povinného programu počas LSK.

Mokrí, vysplavovaní sme sa rozhodli, že nám bolo málo vody, a rovno sme sa premiestnili do Permonu. V zložení Ďoďo, Hrózen, Peťo I., Jano K., Kamil, Anežka a Danka L. sme tam vzbudili „rešpekt“, lebo všade kde sme prišli, tak ostatní odišli a mohli sme si užívať miestne atrakcie wellness v súkromí. Najväčšou miestnou atrakciou bola súťaž Kamil vs Jano K. v jacuzzi, kto dlhšie vydrží pod vodou na jeden nádych. Kamil potreboval poriadne schladiť po fínskej stovke, síce odvážne bojoval, ale Jano bol vždy lepší. Proste, životné skúsenosti, čím si starší, tým viac vydržíš. Všetkým nám bolo ľúto Kamilovo sklamanie, že nie je starší. Nuž a čo naše devy? Našim chlapcom nič neukážu, ako sa u nás vraví, „robia sa napredek“, ale pred cudzími to sa inak vedia predvádzať, napríklad v bylinkovej saune. Tentokrát poriadne zwellnessovaní sme sa presunuli na ďalší hokejový zápas do Anky, kde nás už čakalo veľké plátno a šuhajovia z VK Hron. Spoločne sme si pozreli, opäť s pravidelným pitným režimom a emočnými prejavmi, ďalší nepodarený výkon našich hokejistov. Opäť nám to náladu nepokazilo, a opäť sme strávili zvyšok večera a pár skorých ranných hodín s gitarovými áriami a užívaním si samých seba.  Pohokejový čas sme si spestrili aj riešením logickej hádanky, kto vlastne utopil tie hrozienka. Hlbokou nocou sme nešťastného Kamila potešili, že to s jeho pľúcami nie je až také zlé. O pol tretej ráno sme usúdili, že opäť je čas na nejaký ten spánok.