26.-29. September 2024.
Pre niektorých z nás to bola prvá rieka iná ako Dunajec, na ktorej sme kajakovali. Pre iných to zas bola prvá rieka okrem Dunajca, na ktorej vlastné kajakárske deti sprevádzali. Avšak pre všetkých z nás to bol nielen veľmi pozitívny a intenzívny zážitok, ale aj pripomienka toho kým sme a prečo takí chceme byť.
Sme kajakári. Hoci to môže na prvé počutie znieť veľmi pateticky a málovravne, opak je pravdou. V tých dvoch slovách je v skutočnosti všetko. Sme kajakári, lebo milujeme ten šport. Robenie prejazdov z jedného vracáku do druhého na hornom úseku, prechádzanie perejí a valcov na strednom úseku, ale aj časté plávanie v tej krásnej ľadovej vode (viz rodina B, ktorí si to odplávali aj za ostatných). Zatiaľ čo Kubo spomína na Campingovú vlnu, ktorú ani pôvodne nechcel ísť, Žofka spomína ako ju Janči krásne previedol cez všetko. Sme kajakári, lebo milujeme to prostredie, v ktorom sa náš obľúbený šport vykonáva. Pekná rieka s teplotou pod 10°C, hory a les naokolo. Sme kajakári, lebo život okolo vody nás vtiahol svojou pestrosťou a jednoduchosťou. Po návrate z vody, len čo sme si dali sušiť veci a naplnili naše úbohé brušká, ktoré museli vydržať bez jedla až pár hodín, sme sa vrhli na hranie hier. Spoločenských hier, len pre upresnenie. Bang, žolík, horolezecké dobble či kocky. Okrem hier nesmelo chýbať siahodlhé klebetenie a ani tradičná Brankova gitara a náš zlý spev, bez ktorých by to proste nebolo ono. Posledný večer sme my, deti, vydržali najdlhšie. Konkrétne ja (Samo), Hanka a Kubo sme si v spoločenskej miestnosti na gauči rozprávali vtipy do tretej hodiny rannej zatiaľ čo ostatní pokojne spali. Sme kajakári, lebo ľúbime ľudí, ktorí to robia s nami. Ľudí, ktorí nás k tomu doviedli a tak im vďačíme za šťastie v živote. Ľudí, ktorých sme tam spoznali lebo sú skrátka úžasní. Ľudí, ktorí nás to naučili a stále učia. Najväčšia vďaka v tomto smere nepochybne patrí Jančimu a Brankovi, ktorých učiteľské ruky z nás vyformovali nielen dobrých kajakárov, ale i lepších ľudí. Dali nám domov v Kamikse. V klube, ktorý nám umožnil, že sme sa všetci stretli a zažili spolu nielen zopár letných škôl na Dunajci, septembrovú víkendovku na Salze ale i to že spolu strávime zvyšok života, lebo jednoducho chceme. A prečo chceme? Nuž, odpoveď je priam prozaická. Sme kajakári.
Za deti z Kamikse,
s nekonečnou vďakou a láskou,
Samuel
fotoalbum: TU