– Vodáctvo je láska na celý život, čítala som nedávno v jednom článku.
– Samozrejme, odpovedala som si v duchu.
No potom som si spomenula na náš tohtoročný prvý jarný splav. Dátum tejto akcie bol už celkom pokročilý, prvý jarný deň bol za nami, no napriek tomu „jarné“ teploty boli ešte v nedohľadne.
Kalendár ukazoval 27. marec 2011, no s teplomerom sa akosi nepohodol, ten ráno ukazoval niečo pod nulou. Nakoľko aj zo spánku nám bolo ubraté o hodinku, keďže práve v túto noc sa menil zimný čas na letný, netvárili sme sa ráno nadšene, práve naopak. Popri naväzovaní lodí na auto (v zimušných rukaviciach), naša posádka vymýšľala rôzne variácie ako tento splav čím skôr ukončiť. Keď už boli loďky na streche, vyrazili sme sa na lodenicu, kde nás už čakal autobus a hŕstka zababušených spoluodvážlivcov.
Dlhoroční vodáci mali úsmev na tvári, zrejme počasie po toľkých najazdených kilometroch v kadejakom čase-nečase už ani nevnímali. My sme sa ešte stále triasli.
– Nič to, vraveli sme si,
– Začneme sa hýbať a hádam sa aj zohrejeme.
Tak sme sa teda všetci spoločnými silami pustili do práce. Ani sme sa nenazdali, sedeli sme v autobuse s naviazanými loďami na vleku a smerovali do Veľkej Lodiny. Kto by ešte predsa len cestou v autobuse pociťoval chlad, nemusel sa báť, vždy bol poruke „zázračný liek“, a kde tu aj čajík v termoske. Cestou sme ešte pozbierali zopár stopárov vo vodáckom oblečení, s loďkami na pleci a pádlom v ruke. Cesta netrvala dlho a boli sme na mieste.
– Stará mama, vyhŕklo zopár skalných a úsmev na tvári sa nedal skryť.
Niežeby videli svoju starú mamu, ale skôr tú našu, ktorá neodmysliteľne patri k tejto akcii. Stará mama je malá krčmička vo Veľkej Lodine, pri ktorej začína splav.
Keď už boli všetci občerstvení a vodácky vyzbrojení, nasadli sme do lodí a nabrali smer cieľ-Košice. Aby to nebolo až také jednoduché, našli sa aj odvážlivci, ktorí si hneď na začiatku vyskúšali teplotu vody. Vysoká práve nebola, skôr naopak. Keď už zistili, že opakovanými prevráteniami teplejšia nebude, pokračovali sme po prúde až k vytýčenému cieľu, späť na lodenicu do Ťahanoviec. Samozrejme, cestou sme absolvovali ešte zopár zastávok. Medzi inými aj prenášanie lodí cez priehradu v Kostoľanoch nad Hornádom, ktorá ale vzhľadom na malý stav vody, nebola náročná. Kde-tu vykukalo na nás aj slniečko, a tak sme si vychutnávali čaro okamihu, ktoré zažije každý vodák, keď sa plaví po prúde akejkoľvek rieky. S vykúkajúcim slniečkom bolo v skupinkách, ktoré sa medzičasom vytvorili, cítiť uvoľnenie a počuť smiech. V ležérnom pádlovaní sme si neuvedomovali tok času, iba kde-tu sa objavilo zopár vlniek, ktoré nás osviežili.
Aj napriek tomu, že skoro ráno sme všemožne rozmýšľali, kde predčasne ukončíme tento splav, došli sme až do cieľa. Niektorí s vymrznutými prstami, ale každý s úsmevom na tvári.
A dnes si vravím:
– Áno, vodáctvo je láska na celý život.
Nech už je počasie akékoľvek, nech si vymýšľame akékoľvek výhovorky lebo sa nám nechce, no napokon vždy vytrváme dokonca. Tak to máme v srdci a ak to máme v srdci, tak je to láska. Láska k prírode, k ľudom a k nám samotným.
Deny