Menu Zavrieť

Víkend na Belej, alebo … kto utopil tie hrozienka?

Bela 2011

Po veľmi vášnivej štvrtkovej diskusií prostredníctvom mailov a rozžhavených mobilných telefónov, sme sa nakoniec dohodli, že predsa len sa pôjde Belá cez tento víkend. Voda síce ukazovala na novej stránke SHMÚ minimálnu hodnotu 53 cm a neustály pokles, ale po Anežkinej argumentácií, že hodnota „53 cm“ už je tam 2 týždne a Ďoďovej zaujímavej informácií, že on to splavil na deblovke pri 50 cm, nás to nakoniec priviedlo k záveru, že sa o to pokúsime na menších plťkách a vzducholode ostávajú doma.

bela_lm-001.JPG

Keďže Slovensko žilo hokejom, a my sme Slováci ako repa, všetci sme prišli do Anny (rozumej penzión Anna:) pred hokejovým zápasom SVK:CZE. Odštepný závod Kamikse BA sa po ceste patrične vyzdobil slovenskými vlajkami, dokúpil hokejové dresy, rum a hrozienka, a s dobrou náladou sa pripravoval na hokej. Nakoniec sme všetci stihli doraziť pred hokejovým zápasom. Všetci účastníci, okrem Kamila, boli odetí a vymaľovaní v slovenských farbách a posadali si okolo televízora asi s 50 cm uhlopriečkou. Sklamanie z výkonu našich hokejistov sme kompenzovali pravidelným pitným režimom a veľkým potešením, že sa opäť vidíme. Síce sme hokej nevyhrali, ale neubralo nám to na nálade a po gitarových áriach sme sa pobrali spať v skorých ranných hodinách.

2.deň, sobota
Vstali sme o deviatej, odchod sme mali naplánovaný na deviatu a splavovať sme chceli opäť o deviatej. Nakoniec sme všetko stihli na deviatu 🙂
bela_lm-009.JPGbela_lm-031.JPG
Presunuli sme sa na parkovisko, kde sme sa rozhodli, že sa pokúsime prvý krát splaviť úsek od parkoviska dolu po plážičku. Osviežení čerstvým tatranským vzduchom sme sadli do pltiek a začala naša technická jazda dolu Belou. Voda nebola síce rýchla, ale bolo sa treba vyhýbať početným kameňom. Poniektorí sme sa učili vyhýbať kameňom, poniektorí si ten charakter rieky užívali. Mihaal sa pokúšal naučiť ovládať kajak, Kamil z dobrej vôle, alebo skôr z náhodného výskytu v danej chvíli, ho s nasadením vlastného suchého neoprénu zachraňoval a vyťahoval spod jedličiek, ktoré boli spadnuté cez rieku.  Po čase, keď prišiel na to, že predsa len nechce robiť rýchlostnú kanoistiku, ale jazdiť na divokej vode, naučil sa brzdiť, čo potešilo všetkých splavujúcich, keďže eliminoval svoj výskyt v prednej časti skupinky. Svoj prvosplav Belej okorenil aj používaním píšťalky, kedy dával najavo, že neriadená strela sa blíži a poniektorým dokonca ukázal, ako sa dá trafiť kamenná stena pod 90 stupňovým uhlom. Všetci sme úspešne, s pravidelným občerstvovaním sa hrozienkami, splavili plánovaný úsek Belej.
bela_lm-057.JPG
Poobede došlo k rozdeleniu skupinky na 2 časti. Prvá, veľmi skúsená skupinka, išla obšťastniť svojou prítomnosťou kanál v Liptovskom Mikuláši.
bela_lm-137.JPG
Druhá,ktorá splavila Belu s rozjareným úsmevom, sa rozhodla si to zopakovať. Ale až poobede. Tak sme sa vybrali hľadať nejakú reštauráciu. Po niekoľkých neúspechoch sme našli otvorenú reštauráciu v hoteli Borová Sihoť, kde sme sa si dali romantický obed v neoprénoch. Však základ je dobre a štýlovo vyzerať, no nie :)? Po obede sme sa pomaličky presunuli opäť na parkovisko, kde sme si na slniečku pospali, lebo po výdatnom obede bolo treba. Po nejakom čase sme opäť posadali do pltiek a išli sme na to. V sobotu poobede voda stúpla a oteplilo sa, čo ocenili hlavne tí, ktorí ráno vystúpili z lodi namodralí. Opäť sme si užívali slniečko, kamienky, hrozienka a nás samých. Záver splavu sme sa pokúsili všetci ukončiť v rovnakom čase v jedinej vlnke na Belej, ktorá podržala. Chlapci si mysleli, že drží natoľko, že je čas na piknik a vytiahli sa hrozienka. Na veľké prekvapenie, asi aj vlnke sa zachcelo hrozienok, tak prevrátila Ďoďa. Ďoďo, s nasadením vlastného života, sa pokúsil o záchranu a jediné, čo udržal nad vodou, bola ruka s hrozienkami. Samozrejme, že nikto nepochopil jeho gesto, neprišiel hrozienkam na pomoc a Ďoďo, ktorý sa užzačal pritápať, musel flašku pustiť, aby mohol vrátiť singel a aj seba do vertikálnej polohy. So smutným pohľadom sme sa lúčili s hrozienkami, asi ako s prvomájovým sprievodom, a po vystúpení na breh sme zaradili disciplínu „záchrana hrozienok“ do povinného programu počas LSK.
bela_lm-287.JPG
Mokrí, vysplavovaní sme sa rozhodli, že nám bolo málo vody, a rovno sme sa premiestnili do Permonu. V zložení Ďoďo, Hrózen, Peťo I., Jano K., Kamil, Anežka a Danka L. sme tam vzbudili „rešpekt“, lebo všade kde sme prišli, tak ostatní odišli a mohli sme si užívať miestne atrakcie wellness v súkromí. Najväčšou miestnou atrakciou bola súťaž Kamil vs Jano K. v jacuzzi, kto dlhšie vydrží pod vodou na jeden nádych. Kamil potreboval poriadne schladiť po fínskej stovke, síce odvážne bojoval, ale Jano bol vždy lepší. Proste, životné skúsenosti, čím si starší, tým viac vydržíš. Všetkým nám bolo ľúto Kamilovo sklamanie, že nie je starší. Nuž a čo naše devy? Našim chlapcom nič neukážu, ako sa u nás vraví, „robia sa napredek“, ale pred cudzími to sa inak vedia predvádzať, napríklad v bylinkovej saune. Tentokrát poriadne zwellnessovaní sme sa presunuli na ďalší hokejový zápas do Anky, kde nás už čakalo veľké plátno a šuhajovia z VK Hron. Spoločne sme si pozreli, opäť s pravidelným pitným režimom a emočnými prejavmi, ďalší nepodarený výkon našich hokejistov. Opäť nám to náladu nepokazilo, a opäť sme strávili zvyšok večera a pár skorých ranných hodín s gitarovými áriami a užívaním si samých seba.  Pohokejový čas sme si spestrili aj riešením logickej hádanky, kto vlastne utopil tie hrozienka. Hlbokou nocou sme nešťastného Kamila potešili, že to s jeho pľúcami nie je až také zlé. O pol tretej ráno sme usúdili, že opäť je čas na nejaký ten spánok.
3. deň, nedeľa
Ako tradične, žiadna zmena. Vstali sme o deviatej, odchod sme mali naplánovaný na deviatu a splavovať sme chceli opäť o deviatej. Nakoniec sme všetko stihli na deviatu 🙂
bela_lm-319.JPG
Tentokrát sme si nedali romantické raňajky vonku, ako v sobotu, bo lialo. Počasie nič moc, ale my, silné jedince, opäť sme išli na Belú. Prišli sme na parkovisko, teplotný senzor ukazoval až +4 °C, atmosféru dokresľoval pohľad na Ďoďa, ktorý vystúpil ako jediný z auta, lebo ako jediný našiel v svojej výbave dáždnik. My, ostatní, sme počkali. Po chvíľke dážď utíchol, rozjasnila sa obloha a čuduj sa svete, začalo byť azúrko. Panorámu dokresľoval čerstvo zasnežený Kriváň. Tentokrát sme sa rozhodli, že preskúmame aj iný úsek Belej za danej vody a pôjdeme to splaviť od vodárne. Ponaťahovali sme si bicepsy, prehodili kajaky cez plece a vydali sme sa na romantickú prechádzku k Permonu.
bela_lm-321.JPG
Posadali sme do kajakov a začali sme splavovať. Voda rýchlejšia, skoky väčšie a čuduj sa svete, jedná bobria hrádza. Hrózen, veľký naturalista, dostal chuť tú bobriu hrádzu bližšie preskúmať, pravdepodobne túžil vidieť tatranského bobra naživo, tak sa tam zapichol rovno aj s kajakom. Bohužiaľ, bobry svojou veľkolepou stavbou vyhrali a ani svojimi silnými
ramenami sa nedokázal odtiaľ dostať s kajakom, tak mu nič iné neostávalo, len opustiť loď a svoje milované hrozienka. Po vyskočení z lode sa pokúsil ešte o poslednú záchranu hrozienok, odvážne skočil do hrádze za nimi. Ale, neúspešne. Opäť sme utrpeli veľkú psychickú ujmu zo straty hrozienok. Keby aspoň nebol taký barbar, a na rozdiel od Ďoďa by odšróboval uzáver, nakŕmil by s nimi aspoň ryby v Belej. Nič iné nám teda neostávalo, len splaviť Belú bez hrozienok, len s pripomínaním si tej príjemnej chute v ústach. Daná situácia nás utvrdila v tom, že naozaj treba trénovať záchranu hrozienok. Hlavnými inštruktormi za predvedený výkon boli nominovaní Ďoďo a Hrózen. Chlapci, gratulujeme, na
dresoch sa pracuje :). Splavili sme úsek od vodárne až po plážičku, rozlúčili sme sa so slzami v očiach a pobrali sme sa tráviť pekné zážitky prežitého víkendu prípravou na
pracovný týždeň.

Anež

1 Comment

  1. UpozornenieLŠK 2011 – ako fajne nám tam bolo

Komentáre sú zatvorené.